21 apr Sirotinec v Marachi – Skutočný príbeh pastora Mohameda Makongolo

Prečítajte si autentický prepis rozhovoru s pastorom Mohamedom Makongolo, ktorý sa v Marachi, na hraniciach Kene a Ugandy, spolu so svojou rodinou stará o 44 sirôt a o ďalších približne 100 polosirôt a detí z chudobných rodín v okolí. Jeho neľahký životný príbeh sa vám odhalí v nasledujúcich riadkoch.

– Volám sa Mohamed Makongolo. Som synom Harona Makongolo. Narodil som sa v roku 1983 v meste Mumias. Mám jednu manželku a sedem detí. Som pastorom a riaditeľom sirotinca a školy San and Tom Covenant, v slume Marachi pri meste Busia.

V krátkosti by som chcel rozpovedať svoj životný príbeh. Keď som mal sedem rokov, ocitol som sa na ulici. Žil som tak asi 15 rokov. Dôvodom bol môj otec, ktorý mal sedem manželiek. Medzi otcom a matkou vznikli určité problémy a v roku 1978 sa otec rozhodol s mojou matkou rozviesť. Žili sme teda iba s matkou, ktorá bola našou jedinou živiteľkou.

Preto som bol dlhú dobu na ulici. Otec umrel v roku 1995 a v roku 2008 zomrela mama. V roku 1999 som začal navštevovať kostol Kenya Assembly of God v meste Mumias. Keď moja rodina – moji strýkovia a zvyšok rodiny zistili, že som sa stal kresťanom, rozhodli sa uväzniť ma. Po 6 mesiacoch vo väzení ma súd prepustil, pretože nebol zistený žiadny trestný čin, ktorý by som bol spáchal. Bol som prepustený 7. januára 2000. Po prepustení som odišiel bývať na faru kostola Glory Church International Ministry vedeného biskupom Johnsonom Wuere. Johnson Wuere ma prichýlil od roku 2000 až do roku 2004, v ktorom som si vzal svoju manželku Angeline Chitai Oteng‘o.

Po našej svadbe mi prišla na um myšlienka sa starať o siroty a vdovy. Podnetom k tomu bol môj život – to, čo som videl po strate mojich rodičov. A podnetom pre podporu vdov bolo aj to, že som videl, ako matku doma navštevujú ľudia. Myslím tým – muži. Keďže mama nemala žiadnu prácu, vďaka ktorej by nás mohla uživiť, rozhodla sa vykonávať prostitúciu, aby si tak zarobila aspoň nejaké peniaze, za ktoré nám deťom nakupovala jedlo. A aj preto… sa nakazila HIV a dostala AIDS. Umrela na AIDS. Takže tento obraz a smrť mojej matky, mám to stále v pamäti. A keď vidím nejakú vdovu, ktorá trpí, chcem jej pomôcť. To je dôvod, prečo som založil toto zariadenie pre opustené deti.

S Mohamedom a jeho rodinou – manželkou a 7 deťmi

Prvý detský domov som začal zakladať v regióne Kakamega a bolo v ňom 20 detí. Pomáhal som im tak, že som pre nich nakupoval potravu a oblečenie a takisto som sa snažil pokryť ich školské výdavky. Tiež som sa snažil získať podporu od svojich priateľov, aby som mohol mať svoj vlastný detský domov, v ktorom by som im mohol poskytnúť domov.

Môj plán sa začal ďalej rozširovať v roku 2010. Vtedy som v regióne Kakamega tento detský domov zaregistroval ako občianske združenie pod názvom San and Tom Covenant OVC’s.

Následne som sa z regiónu Kakamega presunul do mesta Nambale. A to z toho dôvodu, že som nemal dostatok peňazí, aby som zaplatil nájom. Majiteľ sa rozhodol, vyhodiť nás z domu. Našli sme si teda iný domov v Nambale.

Začali sme sa tam starať o deti. Ale problém peňazí nás takisto prinútil odísť a to cez súd, pretože majiteľ ma zobral pred súd za to, že som mu dlžil 67 000 keňských šilingov (asi 670 $). Vtedy som odcestoval do Busie a začal tu v roku 2013 budovať detský domov odznova.

To bolo obdobie, kedy som s Božou pomocou stretol biskupov Tommyho a Daniela z USA.

Pre pokrytie nájmu ma začal Tommy podporovať 300 dolármi a Dan 100 dolármi každý mesiac. Zatiaľ bývame v prenajatom dome, za ktorý mesačne platíme 600 dolárov. Taktiež mám učiteľov, ktorým platím…, no, nemôžem povedať, že im platím, pretože im dávam iba malú sumu na znak vďaky. Napríklad, riaditeľovi školy platím mesačne 6 000 šilingov (60 $), zástupcovi 6 000, vedúcemu učiteľovi 5 000, školiteľovi 5 000, strážnikovi 3 000, kuchárke 3 000, dozorkyni 3 000, a iným učiteľom 4 000 šilingov každý mesiac. Takisto im poskytujeme potraviny, pretože po žatve máme vlastné zásoby. To je vďaka nášmu projektu, v rámci ktorého zvyčajne pestujeme kukuricu a fazule. Takže im obyčajne po zbere dávame jedlo ako fazuľu.

Škola = jedno teplé jedlo denne

K dnešnému dňu mám spolu 44 sirôt, ďalších 56 detí, ktoré majú iba jedného rodiča a iné deti z chudobných rodín, rodín, ktoré nedokážu zarobiť ani dolár denne. Spolu tu teda máme 150 detí.

V roku 2015 som sa vďaka vedúcemu svojho kostola dostal do kontaktu s priateľmi zo Slovenska, ich mená sú Samuel a Marta. Prišli sem, myslím, že to bol november, navštívili sirotinec a darovali nám 2000 šilingov na stravu pre deti. Začali sme spolu komunikovať a oni sľúbili, že sa po návrate na Slovensko pozhovárajú so svojimi kolegami v organizácii ADRA Slovensko a skúsia nájsť spôsob ako nášmu detskému domovu pomôcť.

Keď sa Samuel vrátil na Slovensko, skontaktoval ma s Tomášom. Začali sme teda s Tomášom komunikovať cez e-mail a on mi oznámil, že pre naše siroty vyhlásili na Slovensku zbierku. Takisto som im prezradil, že máme problémy s pozemkom – potrebujeme si zaobstarať pozemok a ten stojí 6 000 – 10 000 $. Tomáš mi teda oznámil, že sa rozprávali so sponzormi a že ADRA Slovensko zbiera finančné zdroje, ktorými sa posnažia nášmu detskému domovu pomôcť. Dňa 28. februára 2017 nás Tomáš, Daniel, Jennifer a Solomon navštívili a našim deťom poskytli materiálnu pomoc ako šálky a iné veci, ktoré si veľmi ceníme, aj menšiu hotovosť na jedlo. Naďalej veríme, že Boh sa dotkne sŕdc ďalších ľudí, ktorí tak budú stáť po boku našich detí a preukážu im pomoc.

Naším najväčším problémom je teraz pozemok. Ten potrebujeme, aby sme na ňom mohli vybudovať stály detský domov a nemuseli platiť nájom. A takisto by sme chceli spustiť malý projekt, ktorý by nám prinášal niečo, predajom čoho by sme mohli získavať peňažné zdroje a byť sebestační.

Keby sme mali projekt, ktorý by nám prinášal peniaze, nemuseli by sme byť každý deň závislí na sponzoroch. To by bola dobrá vec. A veríme, že s Božou pomocou sa nám to podarí dosiahnuť a chceli by sme poďakovať rodine ADRA Slovensko za ich pomoc a že sa im pre nás už podarilo vyzbierať vyše 500 000 šilingov (vyše 5 000 $). Veríme, a aj ja verím, v skromné začiatky a tiež veríme, že Boh nám podá svoju silnú ruku. Nech vám Boh žehná a nech žehná Slovensku a celej ADRA rodine. Amen.

Zvítanie s Mohamedom a „jeho“ deťmi

– Ďakujeme, Mohamed. Ak by ti to neprekážalo, opýtali by sme sa ťa niekoľko otázok. Ďakujeme, za tvoj životný príbeh. Nechcem, aby si sa cítil nepríjemne, nemusíš teda odpovedať na každú z otázok. Čo pre teba bolo najťažšie, keď si žil vonku na ulici?

– Ten problém sa začal, keď sa otec rozišiel s mojou matkou. Bolo pre nás ťažké zaobstarať si potravu. Bolo nás 9 detí. Matka mala veľké problémy postarať sa o nás a vtedy som sa pridal k chlapcom na ulici. Títo chlapci na ulici nie sú preto, lebo by sa im tam páčilo, ale kvôli problémom, ktoré trápia ich rodiny. Chlapec z ulice je ako…, život chlapca z ulice je ako život psa. Spávali sme vonku bez prikrývok. Spomínam si, že v jeden deň som si počas spánku spálil nohu. Spravili sme si oheň aby sme sa ohriali. Vtedy som si spálil nohu na tomto mieste.

Brali sme drogy, ako marihuana, fajčili cigarety a pili alkohol. Stal sa zo mňa drogový díler. A náš šéf, ktorý nás posielal predávať, nám platil 5 šilingov na deň. Tie peniaze, tých 5 šilingov, som vždy bral domov a boli to aspoň peniaze, za ktoré som mohol kúpiť chlieb a cukor. Spomínam si, že chlieb vtedy stál asi 2 šilingy alebo dva a pol centa.

Nebol to vtedy najľahší život, ale som zaň vďačný Bohu, pretože to bola skúsenosť. Keď ste tam vonku, niekedy natrafíte na ľudí, ktorí sú silnejší ako vy. Raz som bol znásilnený.

– Čo sa stalo? Čo ťa motivovalo skoncovať so životom na ulici a konvertovať na kresťanskú vieru?

– V ten deň, keď som bol znásilnený…, bol som taký smutný… a išiel som do kostola. Pozvali tam vtedy kazateľa z Nigérie a zorganizovali nočnú bohoslužbu. Išiel som teda tam a odvtedy som začal bohoslužby navštevovať pravidelne. Ale keď moji ujovia zistili, že chodím do kostola, rozhodli sa ma spútať. Bili ma a nakoniec ma v roku 1999 poslali do väznice v regióne Kakamega. Bol som teda vo väzení, v bloku C. Avšak keď som sa tam dostal, uvedomil som si, že Boh je všade okolo. Pretože som zistil, že každý vo väzení sa modlil. Pridal som sa teda k skupine modliacich a začal som duchovne rásť. Keď som sa následne dostal von z väzenia, bol zo mňa už silný kresťan.

– Opýtam sa ešte jednu vec. Na základe akých obvinení ťa poslali do väzenia? Nakoľko je mi známe, v 90-tych rokoch veľa ľudí prešlo k rozličným kresťanským skupinám, stali sa členmi rôznych cirkví.

– Moja rodina nechcela, aby som sa stal kresťanom kvôli ich moslimskej viere. Nechceli mi dovoliť prejsť na inú vieru.

– Takže tvoja rodina má moslimské korene?

– Áno, má moslimské korene. Ale po tom, ako som prijal kresťanstvo, zostal moslimom iba môj jeden brat, druhý najmladší. Minulý rok umrel. Avšak ďakujem Bohu, že pred smrťou som ho dokázal priviesť ku kresťanskej viere. Takže v tejto chvíli v našej rodine nie sú žiadni moslimovia, všetci konvertovali na kresťanstvo. Pretože si uvedomili, že tadiaľ cesta nevedie, ak ale uveria v Ježiša, všetko je možné. Začali teda sledovať moje pokroky. Videli vo mne niečo nové. Stal som sa skromným. Stal sa zo mňa dobrý človek. A oni sa začali meniť takisto.

– Mohamed, veľmi pekne ti ďakujeme, že si sa nám zdôveril s týmito neľahkými skúsenosťami. V Keni pomáhame už 500 chudobným farmárom a ich rodinám, pokúsime sa pomôcť aj vám.

V zajatí zvedavcov

21. 4. 2017 – Aktuálne sa snažíme vyzbieranú sumu, ktorá vďaka vám neustále rastie, použiť na pomoc týmto deťom čo najefektívnejšie, tak, aby im to prinieslo šancu byť sebestační a pomohlo dlhodobo zmeniť ich životy k lepšiemu. 

S Mohamedom sa zhovárali riaditeľ ADRA Slovensko, Daniel Kaba, a projektový manažér pre zahraničie, Tomáš Bauer, sirotinec v Marachi objavil náš dobrovoľník Samuel Čellár, čerstvý Dobrovoľník roka 2016, ktorému ďakujeme za nezištnú pomoc aj za preklad rozhovoru.

Zisti viac o sirotinci v Marachi alebo o tom, ako sa stať dobrovoľníkom v Keni, Albánsku, na Filipínach či Papua Nová Guinea.

Kto im pomôže, keď nie my?  >>Daruj online teraz<<