17 okt ADRA pomáha v Náhornom Karabachu

27. septembra 2020 o 7:00 ráno vypukli prudké boje v oblasti Náhorného Karabachu, kde je dlhodobo spor medzi Azerbajdžanom a Arménskom. Pri útokoch boli použité bezpilotné lietadlá – drony, vojenské lietadlá, delostrelectvo i obrnené vozidlá. Bombardovanie zasiahlo mestá i dediny v konfliktnej zóne. Miestni sa obávajú, že lokálny konflikt prerastie do vážnej vojny.

Bezprostredne po vypuknutí konfliktu začal pracovať krízový tím ADRA International, ktorý vyhodnocuje aktuálnu situáciu, zisťuje potreby a koordinuje medzinárodnú humanitárnu pomoc.

ADRA má svoje kancelárie registrované v Azerbajdžane aj v Arménsku. Obidve sú aktívne zapojené do pomoci civilnému obyvateľstvu. Ako humanitárna organizácia dodržiavame princípy neutrality a nestrannosti a nijakým spôsobom sa nezapájame do vojensko-politických aspektov konfliktu. Monitorujeme však najakútnejšie potreby ľudí v núdzi na obidvoch stranách a organizujeme nutnú humanitárnu pomoc.

Identifikované potreby:
• Po prvých dňoch bojov si konflikt vyžiadal viac ako 300 obetí z radov vojakov, zahynuli aj desiatky civilistov, vrátane detí.
• Z oblasti bojov utekajú tisíce ľudí, ktorí museli narýchlo opustiť svoje domovy.
• Ľudia v podzemných krytoch nemajú dostatok potravín, viazne zásobovanie
• Nutné sú potraviny a hygienické potreby
• Veľká potreba liekov a zdravotníckeho materiálu
• Nutná psychosociálna pomoc miestnym trpiacim posttraumatickým šokom, vrátane žien a detí

Hneď na druhý deň konfliktu ADRA začala pôsobiť v oblasti. Rozdáva potravinové a hygienické balíčky pre civilistov, ktorí utiekli a ostali bez domova. Medzinárodná sieť ADRA poskytla finančnú pomoc určenú na zmiernenie humanitárnej krízy.

Roza Gabrielyan (82) sa podelila s nami o svoj príbeh: „Bolo skoro ráno 27. septembra. Zobudila nás silná streľba a bombardovanie. Bolo ťažké si predstaviť, čo sa asi deje. Ale pokračovalo to. Ľudia v zmätku utekali, aby si našli podzemný úkryt. Celú noc sme prežili v hroznom strachu. Skoro ráno sa rodiny s malými deťmi zhromaždili, zbalili si veci a v malých skupinách boli evakuované. Muži ostali brániť mesto. Aby sme sa vyhli bombardovaniu, cesta trvala o päť hodín viac ako obyčajne. Mám cukrovku, bolo pre mňa ťažké odísť, ale moja vnučka odmietla odísť bezo mňa. Odviedla nás na miesto, kde teraz spolu žijeme s ďalšími 12 ľuďmi. Vďaka Bohu za súcitných ľudí, ktorí nám poskytli prístrešie vo svojich domoch…“